Terézia Drdulová je špeciálnou pedagogičkou a zakladateľkou spoločnosti pre spina bifida a/alebo hydrocefalus. Súčasne hrdou matkou inteligentného syna Dominika, ktorý sa narodil s rázštepom chrbtice a hydrocefalom a je aj veľkou zástankyňou inkluzívneho vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením, ktoré veľmi dobre pozná zo svojej praxe aj osobného života. Práve kvôli svojej významnej pomoci v oblasti inklúzie dostala zodpovednú úlohu udrieť na gong počas 19. ročníka dobročinného Plesu v opere a otvoriť tak túto významnú udalosť a aj celú plesovú sezónu.
Bolo pre Vás ťažké zmieriť sa s postihnutím Vášho syna Dominika?
Nie som si istá, či som zmierená s jeho postihnutím. Viem, že ho mám rada a tesne po jeho narodení som vnímala, že moje zdravé nohy budú aj jeho nohami. S manželom sme sa rozhodli, že ho budeme mať radi takého, aký je, a to nám veľmi pomáhalo. Dnes viem, že je životaschopný, no pomoc bude vždy potrebovať. Je to už na ňom, na jeho rozhodnutiach. My sa už môžeme len prizerať a akceptovať, ako si to zariadi.
Ste špeciálnou pedagogičkou na základnej škole v Smoleniciach a dlhodobo sa angažujete v inkluzívnom vzdelávaní detí so zdravotným znevýhodnením. Čo Vás k tomu viedlo? Má inklúzia podľa Vás zmysel?
Počas mojej praxe som zažila nemálo príbehov, kedy to malo obrovský zmysel. Nik by na začiatku nepredpokladal, ako veľmi dobre to bude na konci cesty, po ktorej sme s dieťaťom prešli, a tie deti to predurčilo. Môžem povedať, že sme im zásadne zmenili život a nesmerovali sme ich k pozitívnym cieľom.
Inklúzia nie je „iba“ o vzdelaní, ale aj o pohľade zdravých ľudí na tých zdravotne znevýhodnených. Myslíte si, že sú k sebe ľudia viac ohľaduplní a správame sa k sebe bez predsudkov alebo máme pred sebou ešte dlhú cestu?
Mať predsudky je prirodzené, je len potrebné, aby sme si uvedomovali, ako často ovplyvňujú naše postoje, vzťahy a správanie. Tým, že väčšina zdravých detí vyrastá bez možnosti reálne zažiť inakosť ľudí s postihnutím, potrvá nám zmeniť naše predsudky a správanie. Partnerské nastavenie na ľudí s postihnutím neprichádza samé od seba, skôr máme sklon ich ľutovať a ochraňovať. To oni ale nepotrebujú, nepomáha im to.
Dobročinného Plesu v opere ste sa už v minulosti zúčastnili ako hosť. Počas 19. ročníka ste mali tú česť udrieť na gong a otvorili ste tak Ples v opere a celú plesovú sezónu. Ako ste sa k tejto úlohe postavili, tešili ste sa z nej, mali ste obavy?
Na takéto pozvanie sa nedá pripraviť, veľmi ma to prekvapilo. Bola to veľká česť. Cítila som obrovskú zodpovednosť, a preto sa vynáral aj strach a pochybnosti. Vnímam to však ako šancu prepojiť svet dôležitých ľudí a tých, ktorí často za seba nevedia hovoriť a bojovať. A ak vedia, tak len časť z nich. Všetci túžia byť prijatí takí, akí sú. A stačí málo, aby boli šťastní. Detí s postihnutím sa nemusíme báť, vedia obohatiť náš svet. Toto je moje posolstvo.
Myslíte si, že myšlienka 19. ročníka Plesu v opere – inkluzívne vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením, má zmysel?
Bez zaváhania určite. Zmeniť postoje toľkých dôležitých ľudí okolo detí nie je jednoduché. Tí ľudia vyrastali separovaní od ľudí so zdravotným postihnutím a neprešli vzdelávaním, ktoré by im pohľad i postoje zmenilo. Inklúzia sa nedá predstierať, treba ju prijať ako hodnotu a dennodenne žiť.
Ako vnímate inklúziu na Slovensku v porovnaní so zahraničím, kde je školstvo na výrazne vyššej úrovni?
Nie sme na tom dobre a ešte horšie je, že v tom zotrvávame a keďže nič zásadné štát nemení, stav bude ešte dosť dlho pretrvávať. Mnohé štáty investovali financie do asistentov, odborného personálu, materiálneho vybavenia, a preto sú ďalej. Mnohé štáty sa k deťom s postihnutím nezachovali macošsky.
Môžete nám povedať viac o Škole inkluzionistov, v ktorej sa angažujete?
Je to jedna z iniciatív, ktorá vznikla vďaka podpore Plesu v opere. V projekte je zapojených 20 základných škôl z celého Slovenska, ktoré majú na rok pridelenú svoju konzultantku. Tá škole poskytuje pravidelnú podporu a usmernenia. Účastníci navyše absolvujú tri víkendové vzdelávania a ďalšie aktivity. Ľudia sa tak sieťujú navzájom, vymieňajú si skúsenosti a povzbudzujú sa. Cieľom je, aby sa na školách vybudovali tímy, v ktorých budú spoločne pracovať na pokroku v procese inklúzie. Som konzultantkou pre tri školy, v ktorých vnímam, ako veľmi chcú na jednej strane a aké množstvo prekážok majú na druhej strane. Viem, že im zásadné veci nevyriešim, ale utvrdiť ich v tom, že sú na dobrej ceste a môžu ju vylepšiť, je dôležité. Rovnako ceniť všetku doterajšiu prácu považujem za moje poslanie, keďže systém ich za to nijako neohodnotí.
Mnohí dnes inklúziu presadzujú ako myšlienku, ktorá je univerzálnou pre každé prostredie a pre každú diagnózu. Myslíte si, že je rozumné dosahovať ciele inklúzie za každú cenu? Má inklúzia aj nevýhody?
Inklúzia nevezme nikomu šancu. To hovorí za všetko. Ak sa chce robiť z ničoho, nedá sa očakávať dobrý výsledok. Je nevyhnutné, aby sa v prvom rade s jej filozofiou stotožnili ľudia, aby sa postupne budovali materiálne i personálne podmienky. Ak niekto chce, nájde spôsob ako. Ak by sme boli otvorení inakosti, nevnímali by sme žiadne nevýhody. Pokiaľ sme benefity nezažili, nevieme si predstaviť, aké ďalekosiahle dôsledky inklúzie sú. Neznamená to, že za každú cenu ju musíme uskutočňovať, avšak oberáme sa o niečo dôležité.
Zdroj foto: Ples v opere
